HISTÓRIA | 1945-1951:
Hneď po oslobodení sa začalo s výrobou betonárskeho pravítka, takže v roku 1947 uzrelo svetlo sveta a v roku 1948 bolo poctené Cenou SNP. Spomenuté obdobie bolo poznačené značným nekľudom. Pracovalo sa na rekonštrukciách a posudkoch vojnou poškodených objektov a vypracovávali sa učebné materiály pre vtedy ešte nešpecializované štúdium a návody pre cvičenia. V tom čase tiež začínajú pracovníci ústavu vstupovať do verejných funkcií. Prednosta ústavu sa stal dekanom fakulty a neskoršie rektorom školy. Tým sú asistenti viac zaťažovaní v celej šírke ich povinností. Rozbiehajú sa niektoré praktické práce pre čs. keramickú spoločnosť a pracovníci ústavu sa orientujú na problémy ťažkej montáže vyplývajúce zo snáh o urýchlenie rekonštrukčných prác. Objavuje sa problém Stahltonu - keramického predpätého prvku, ktorý sa na ústave experimentálne overuje. Bolo to možné na vtedy ešte jestvujúcom Mechanickom skúšobnom ústave SVŠT. Ťažisko jeho prác však spočívalo v kvalitatívnej kontrole betónu a výstuže a jeho priestory nedávali dostatočnú možnosť širokého uplatnenia experimentu ani vo vede, ani vo výuke.
V roku 1950 dochádza k organizačnej zmene ústavu na "Katedru stavebných konštrukcií" - vedúci katedry bol Prof. Havelka.
Katedra vznikla spojením:
Ústavu betónového staviteľstva
Ústavu stavby mostov
Ústavu železných konštrukcií.
V roku 1951 došlo k rozdeleniu "Katedry stavebných konštrukcií" na "Katedru železobetónových konštrukcií", ktorú viedol Prof. Havelka a na "Katedru oceľových mostov a konštrukcií" pod vedením Prof. Lederera. Tým sa začalo prakticky tretie obdobie existencie pracoviska, ktoré trvalo až do roku 1958. Dochádza v ňom k zásadným koncepčným zmenám. Na inžinierskom staviteľstve vznikajú štyri špecializácie a na architektúre smer pozemného staviteľstva. Ide v podstate o dva rôzne spôsoby špecializovania. Na Fakulte inžinierskeho staviteľstva vedľa seba a na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva za sebou. V oboch prípadoch však katedra je základným učilišťom všetkých betonárskych disciplín, ktorých počet značne vzrástol, a tým vzrástol aj počet učiteľov. Bol prijatý ďalší profesor - Prof. Jozef Wünsch a menovaný jeden docent - Ing. Jozef Trokan. Práve v tom čase postihla katedru veľká strata, lebo rozhodnutím vyšších orgánov bol odčlenený spomenutý Mechanický skúšobný ústav SVŠT k Ministerstvu stavebníctva a vzniká z neho samostatný výskumný ústav, neskorší VUIS. V záujme zvládnutia silového toku v železobetónovom kontinuu a stanovenia jeho ťahových trajektórií pre exaktné umiestnenie výstuže, ako i ozrejmenie pre študenta, rozbieha sa fotoelasticimetrická analýza a buduje sa na katedre prvý fotoelasticimeter na SVŠT. Nasleduje štúdium plošných útvarov, najmä dosák všeobecného tvaru i s oslabením. Pre doskové mosty sa uplatnili merania cestou interferencie mriežok, dnes známej ako metóda Moiré pre stanovenie priestorového ohybu. Stanovenie deformačných konštánt podložia ako i nutnosť zaťažovania či rekonštrukcie nosných systémov v teréne si vynútilo rad hydraulických zaťažovacích prvkov a pomocných prípravkov.
Svojou činnosťou ovplyvnil Prof. Wünsch vo veľkej miere ďalšie smerovanie katedry a to tak v oblasti teoretickej ako aj praktickej. Zaviedol ako prvý na Stavebnej fakulte prednášky z matematickej pružnosti s ich bezprostrednými aplikáciami na železobetónové dosky a steny, prednášky z aplikovanej matematiky, v ktorých podával výber metód, najmä numerických, vhodných pre statickú a dynamickú analýzu stavebných konštrukcií a prednášky z predpätého betónu, ktoré boli v úzkej nadväznosti na vtedy sa rozvíjajúcu prefabrikáciu stavebných prvkov a ich montáž. Venoval pozornosť podložiu stavebných konštrukcií a využíval jeho vlastnosti pri projektovaní. Progresívne technické myslenie uplatňoval aj pri projektovaní odvážnych konštrukcií, do ktorého zapájal spolupracovníkov na katedre. Najväčším dielom tohto obdobia bol projet montovaného 6-poľového oblúkového mosta cez Váh v Seredi. Originálna bola myšlienka vnášania veľkých tlakových síl do stavebných konštrukcií prostredníctvom dvojíc železobetónových klinov pohybujúcich sa na valčekových podvozkoch a rozopieraných hydraulickými lismi. Pôsobením klinov sa sila vyvodzovaná lismi zmnoho-násobovala. Jednou z aplikácií dvojíc lisov bola odskružovacia manipulácia cestného mosta cez Váh v Komárne, spojená s aktivizáciou podložia. Prof. Wünsch mal výrazný vplyv na prácu mnohých spolupracovníkov a ašpirantov tak na katedre, ako na SAV, ale aj na masy študentov, ktorých smeroval k novému chápaniu funkcie a riešenia železobetónových konštrukcií.
Pokračovať ďalej na HISTÓRIA | 1952-1966
