Naša krajina dobre ukrýva desiatky stavieb, ktoré si zaslúžia väčšiu pozornosť odbornej aj laickej verejnosti, ktorých význam často presahuje regionálny aj domáci rozmer. Hoci na Slovensku nemáme vilu porovnateľného významu, aký má pre modernistické hnutie svetoznáma brnianska vila Tugendhat, len v Bratislave nájdeme viacero pozabudnutých stavieb z modernistickej éry pozoruhodnej kvality. Rodinný dom s ateliérom Erny Masarovičovej v bratislavskom Horskom parku je nepochybne jednou z nich.
Erna Masarovičová (1926 Betliar – 2008 Bratislava) bola prvou slovenskou ženou – sochárkou, ktorej rukopis je nezameniteľný, vo svojom ateliéri pracovala najmä s kovom. V rokoch 1963 – 1967, v ére „zlatých šesťdesiatych", si spoločne s manželom Štefanom Kissoczym, inak docentom na sesterskej Strojníckej fakulte STU, postavili vlastný rodinný dom. Jeho integrálnou súčasťou bol sochársky ateliér. Koncepčný návrh domu autorsky pripravila Erna Masarovičová s manželom, na projekte odborne spolupracoval rodinný priateľ, architekt Oldřich Černý (1924 – 2018), nestor slovenskej zdravotníckej architektúry, ktorý navrhol aj niekoľko školských stavieb a medzi nimi aj budovu našej Stavebnej fakulty.
Katarína Kissoczy, dcéra Erny Masarovičovej, nechcela, aby sa príbeh domu uzavrel odchodom jeho tvorcov. Príslovie Aká matka, taká Katka v tomto prípade platilo doslovne, Katarína Kissoczy sa profesijne vydala v stopách svojej mamy a patrí medzi popredné predstaviteľky súčasného slovenského sochárstva, týmto príslovím vtipne pomenovala a v nedávnej dobe zorganizovala aj spoločné výstavy svojho a matkinho diela. Od roku 2009 v dome nazvanom Ateliér.EM každý rok organizuje medzinárodné sochárske sympózium, nazvané na počesť svojej mamy SEM. My sme sa s našimi študentmi v piatok 26. apríla presvedčili, že stavbám naozaj najviac svedčí, ak sa kontinuálne využívajú na svoj pôvodný účel.
V ten slnečný piatok nebol našou sprievodkyňou nikto iný ako Katarína Kissoczy osobne, doplňujúce informácie o technickej podstate domu doplnil Andrej Bisták. Kvôli malej kapacite sme na exkurziu adresne pozývali výhradne študentov vyšších ročníkov Katedry technológie stavieb a Katedry architektúry so zameraním na pamiatkovú obnovu a architektúru 20. storočia. Stojí za to pripomenúť si, že ide o stavbu s charakteristickými rysmi neskorej moderny 60. rokov, no s atypicky riešenými konštrukčnými a výtvarnými detailmi. Ťažko tu nájsť jeden typový prvok, ktorými boli vtedajšie stavby preplnené, a ak tu už je, originálne je jeho použitie. Dom na Gorazdovej 31 v Bratislave od začiatku predstavoval samostatnú autorskú výpoveď, bol súčasťou sochárkinej identity, na ktorej roky takmer nič nezmenili, miera zachovania pôvodných konštrukcií a detailov je takmer stopercentná. Citlivé vylepšenia nájdeme napríklad tam, kde bolo treba zvýšiť energetickú efektívnosť budovy.
Neprekvapia teda pôvodné (atypické) okenné a dverné konštrukcie, strešné svetlíky, podlahové krytiny, obklady kúpeľní sklomozaikou a kabrincom, zimná záhrada doplnená efektne riešeným osvetlením v podhľade, brizolitové omietky či pohľadové betóny, ani pôsobivé schodnicové schodiská, elegantne zastrešený vonkajší bazén či pôvodné žiarivkové osvetlenie ateliéru napojené do zásuviek v strope. Všetko pôsobí dojmom „ako vtedy“, no zároveň súčasne, bežne, v priestoroch domu aj ateliéru cítiť život, nie muzeálnu sterilitu. Opäť sa potvrdzuje, že staršie stavby možno citlivo prispôsobovať dnešným potrebám, ak nechýba základný predpoklad, ochota sa so stavbou stotožniť a objaviť jej hodnoty. Kataríne Kissoczy sa bez pochybností podarilo nájsť rovnováhu a v dome sme sa jej zásluhou cítili na chvíľu naozaj ako doma aj my, hostiteľka nás všetkých v obývačke s krbom pozvala na kávu a štrúdľu.
Nie je náhoda, že sme dom navštívili práve teraz. Architektúra neskorej moderny dlho čakala na komplexné architektonicko-inžinierske zhodnotenie. V prelomových 60. rokoch 20. storočia začal v socialistickom Československu navyše fungovať mechanizmus známy ako Hlava V, ktorý priniesol výtvarné umenie do každej občianskej stavby. Takzvané monumentálky, teda diela pre architektúru, tvorila aj Erna Masarovičová a patrili k tomu najlepšiemu, čo v danej dobe u nás vzniklo. Hlava V po roku 1990 zanikla, no posledná zmena stavebnej legislatívy jej ducha sa v apríli 2025 po vyše tridsiatich rokoch opäť vráti do hry. Objavuje sa teda ďalšia úloha – nájsť a redefinovať vzťah medzi stavebníctvom, architektúrou aj domácou výtvarnou tvorbou a to celé zapojiť do výučby a výskumu.
Avantgardný a originálny dom s ateliérom Erny Masarovičovej a s ním spojená open-air Galéria Záhrada na Langsfeldovej 1, kde sú vystavené diela zo sympózií SEM, je pre nás zhmotneným začiatkom tohto nachádzania. Spája sa v ňom tvorivá energia minulej éry, úcta k domácemu kultúrnemu aj technickému dedičstvu s úctou k minulosti, na ktorú môžeme byť hrdí. Exkurzia zaujala aj naše študentky a študentov, a tak veríme, že išlo o prvý krok nachádzania smerujúci k celkovému nájdeniu. Tento „polonájdený“ dom len niekoľko kilometrov od historického centra Bratislavy, hodinu cesty od kultových brnianskych víl, je dôkazom, že aj v populárno-náučnej rovine musíme urobiť veľa. Je to už tak, naša exkurzia bola prvou exkurziou slovenskej vysokej školy na tomto mieste a veríme, že nebola poslednou.
-------
Viac informácií o stavbe nájdete napríklad v Registri modernej architektúry alebo v článku „Dom s ateliérom“, publikovanom v roku 2022 v časopise ARCH, z ktorého sme si požičali aj slová Jána Studeného o betónovom dome s bazénom. So sochárskym dielom špičkovej slovenskej umelkyne Erny Masarovičovej sa môžete podrobne oboznámiť v knihe „Erna Masarovičová“ autoriek Kataríny Kissoczy, Ľuby Belohradskej a Ágnes Schramm (2012).
Text: Andrej Bisták, Katedra technológie stavieb SvF, foto: Andrej Bisták, Zuzana Šišková, Katedra architektúry SvF
