Napriek výbornému prospechu mu z politických dôvodov zakázali študovať na vysokej škole. Jeho rodina zakúšala šikanu komunistického štátneho aparátu. Nevzdal to. Príbeh 88-ročného absolventa našej fakulty Ing. Pavla Rakovského je svedectvom toho, ako v 50. rokoch minulého storočia komunistický režim trestal rodiny pracujúcej inteligencie.
Prečo mal komunistický režim ťažké srdce na radového študenta Pavla Rakovského? Narodil sa v roku 1936 v Nitre rodičom Janke Rakovskej, rod. Rovňanovej a Eugenovi Rakovskému. Matka bola učiteľka, ktorá sa v časoch hospodárskej krízy vzdala zamestnania v prospech núdznejších. Otec vyštudoval právo a pracoval na okresných úradoch. Ako skúsený odborník sa v roku 1936 stal okresným náčelníkom v Skalici, čo bol najvyšší štátny úradník na úrovni okresu a túto funkciu zastával aj v Novom Meste nad Váhom. Neskôr bol menovaný za „hlavného komisára verejnej správy vnútornej“. V roku 1944 bol ministrom Alexandrom Machom z funkcie odvolaný na základe udania gardistu, že dal sanitkou odvážať židovské rodiny z mesta do bezpečia do hôr. Jeho kariéra v štátnej správe a príslušnosť k pracujúcej inteligencii sa o pár rokov neskôr v nastupujúcom komunistickom režime stala príčinou šikanovania celej rodiny.
Zrod triedneho nepriateľa
Povojnové tzv. ľudové súdy nenašli žiadne svedectvo ani obvinenie proti Eugenovi Rakovskému z kolaborácie. Vďaka tomu mohol zostať pracovať v štátnej správe, no už nie ako funkcionár, ale ako odborník. Bol prednostom okresných úradov v rodných Zlatých Moravciach, potom v Jesenskom a v Dunajskej Strede. Zásadná zmena prišla v roku 1951. Komunisti označili bývalých okresných náčelníkov za politických a triednych nepriateľov. Eugena Rakovského prepustili z úradu a do 24 hodín musel opustiť aj úradný byt. Režim mu nedovolil zamestnať sa v žiadnom zamestnaní v celom vtedajšom Nitrianskom kraji. S rodinou žil nejaký čas v malom záhradnom domčeku vo vinohrade v Zlatých Moravciach. Vďaka pomoci priateľa sa zamestnal až v Ostrave na Banských stavbách ako pomocný stavebný robotník, kde ako 50-ročný vykonával veľmi ťažkú fyzickú prácu, ktorá mu natrvalo poškodila zdravie.
Režim preniesol pečať triednych nepriateľov aj na jeho deti. Syn Pavol zmaturoval na gymnáziu v Zlatých Moravciach na samé jednotky. Napriek tomu ho riaditeľ gymnázia neodporučil na ďalšie štúdium, ale do výroby.
„Zriekni sa otca“
Pavlovi Rakovskému sa napokon podarilo v roku 1953 dostať na Fakultu stavebného a zememeračského inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (dnešná SvF STU), na odbor cesty a mosty. Ale už v druhom ročníku bol z politických dôvodov vylúčený. „Mal som šťastie, že v tom čase bol dekanom fakulty akademik profesor Oto Dub, ktorého poznal otcov spolužiak Eugen Michal. Ten sa za mňa prihovoril a profesor Dub ma pred vylúčením zachránil, takže som mohol študovať ďalej,“ spomína Pavol Rakovský. Ďalšia snaha o jeho vylúčenie bola vo štvrtom ročníku. Voči tomuto rozhodnutiu sa odvolal a vyhoveli mu. Ďalšia prekážka sa vyskytla pri zadaní diplomovej práce. „Keď ma poslali za komunistickým kádrovníkom robotníckeho pôvodu Františkom Drefkom, hneď som vedel, o čo ide. Zadanie diplomovej práce som nedostal, čo prakticky znamenalo vylúčenie zo školy.“ Opäť napísal odvolanie, jeho žiadosti vyhoveli a diplomovú prácu – projekt televíznej retranslačnej veže – musel stihnúť vypracovať v skrátenom čase za štyri týždne. Prácu načas odovzdal aj obhájil v roku 1958. „Kádrovník Drefko mi navrhol, aby som sa písomne zriekol otca, že to mi veľmi pomôže. Odpovedal som, že to neurobím za žiadnu cenu. Večer pred promóciou mi zavolal, že nemám na promóciu volať rodičov, pretože nebudem promovaný a neodovzdajú mi diplom. Bez akéhokoľvek udania dôvodu... Mrzelo ma to najmä kvôli rodičom,“ dodáva Rakovský.
Poslaný na prácu na koniec republiky
Pracovnú umiestnenku dostal najďalej zo všetkých spolužiakov – na stavebnú správu do Sniny, čo sa vzápätí zmenilo na Chemkostav Humenné, kde nastúpil 2. januára 1959. Bez diplomu o ukončení štúdia. Právnik, ktorého poznal vďaka otcovi, mu poradil, aby si urobil dobré meno v zamestnaní a neskôr prostredníctvom zamestnávateľa požiadal školu o vydanie diplomu. Po roku mu na základe dobrozdania od zamestnávateľa vysoká škola diplom vydala. Dokonca aj s možnosťou zúčastniť sa promócie, ale na to už nemal chuť.
V Humennom pracoval tri roky ako projektant a spomína: „Nebol som jediný, ktorý tam bol pridelený z politických dôvodov. Našiel som si tam kamarátov lekárov, ktorí tiež mali šrámy v kádrovom profile.“ Popri tom vyučoval študentov dvojročného nadstavbového štúdia stavebnú mechaniku a betónové konštrukcie. Avšak kvôli rodičom, ktorí zostali na staré kolená sami v Zlatých Moravciach, chcel požiadať o preloženie do Bratislavy. „Dopravné spojenie z Humenného do Zlatých Moraviec bolo také zlé, že keď som chcel cez víkend navštíviť rodičov, ani by som nestihol prísť domov, len by sme sa stretli na stanici a hneď by som musel nasadnúť na spiatočný spoj. Môj nadriadený bol natoľko ohľaduplný, že mi neoficiálne dával voľno navyše,“ spomína Pavol Rakovský.
Zúročené vedomosti a skúsenosti
V 60. rokoch sa pomery trocha uvoľnili, čo mu umožnilo zamestnať sa v Bratislave v Stavoindustrii. Ako statik na projektovom oddelení sa podieľal napríklad na prácach na objektoch v Lovinobani, na potravinárskom kombináte v Rimavskej Sobote či na administratívnej časti obchodného domu Prior v Bratislave. Vďaka odporúčaniu dostal zo Slovenskej plánovacej komisie ponuku zriadiť v Bratislave pobočku pražského výskumného ústavu logistiky, ktorú prijal a pobočku niekoľko rokov viedol. Na základe výborných výsledkov potom získal prácu na investičnom odbore Ministerstva obchodu a cestovného ruchu SR. Po krátkom čase bol menovaný námestníkom ministra pre technický úsek, kde zotrval až do dôchodku. Pôsobil tiež ako zmocnenec ministra pre výstavbu bratislavského hotela Fórum. Dodatočne si spravil postgraduálne štúdium na Vysokej škole ekonomickej, vďaka čomu robil tiež vedúceho diplomových prác a konzultanta. Členom komunistickej strany sa napriek ponuke nikdy nestal.
Zlatá promócia po 50 rokoch
Svojej promócie, i keď len symbolickej, sa dočkal až 50 rokov po skončení štúdia. Na zlatej promócii v roku 2008 v aule SvF STU sa prítomným prihovoril: „Nepoznám krajšie povolanie ako je staviteľské. My sa čoskoro pominieme, ale naše diela tu zostanú a budú slúžiť slovenskému ľudu.“ V júli 2024 sa s hŕstkou spolužiakov stretol na pôde fakulty na stretnutí absolventov po neuveriteľných 66 rokoch od ukončenia štúdia.
K dôvodom šikanovania jeho a jeho rodiny komunistami Ing. Pavol Rakovský dodáva: „Myslím si, že inteligencia bola najnebezpečnejšia skupina ľudí pre komunistický režim. Samozrejme, inteligencia, ktorá neprevrátila kabát. Mala najviac skúseností, keď nie vlastných, tak z literatúry, ktorá otvára rozhľad. Myslenie sa ťažko dáva pod kontrolu.“
------------------
Zdroje:
Brožúra Eugen Rakovský (1903 – 1967) okresný náčelník, OZ Múzeum ozbrojených zložiek, Partizánske
Informácie, štvrťročník o živote na Stavebnej fakulte STU, 4/2008, Stavebná fakulta STU v Bratislave
Príbeh pamätníka Pavla Rakovského, Ústav pamäti národa 2019
Pamätnica k zlatej promócii absolventov FIS SVŠT 1953 – 1958, STU Bratislava 2008
Osobný archív Ing. Pavla Rakovského
Text a foto: Tatiana Zaťková
