Ako je to so ženami pôsobiacimi vo vede a výskume? To bola hlavná téma konferencie s názvom Ženy vo vede, ktorá sa uskutočnila v uplynulom týždni, 21. novembra 2017 v priestoroch Stáleho zastúpenia SR pri EÚ v Bruseli. Spoločným leitmotívom tohto podujatia bolo podporiť postavenie žien v oblasti vedecko-výskumnej práce a ich potenciál uplatnenia v tejto sfére.
Organizátorom tohto medzinárodného podujatia bola Styčná kancelária SR pre výskum a vývoj v Bruseli (SLORD) spoločne so Stálym zastúpením SR pri EÚ. Konferenciu otvoril Peter Jarovčík, stály predstaviteľ SR pri EÚ.
Spomedzi účastníkov panelovej diskusie, ktorá priamo nadviazala na prednesené aktuálne štatistiky a analýzy, sa na tomto podujatí zaskveli hneď dve vedkyne zo Slovenskej technickej univerzity - prof. Monika Rychtáriková zo Stavebnej fakulty (pôsobí aj na KU Leuven) a prof. Viera Stopjaková z Fakulty elektrotechniky a informatiky.
Hovoriť nahlas o súčasných problémoch a prekážkach znamená nájsť cestu k inovatívnym riešeniam, ktoré by znamenali podporu pre ženy – vedkyne. Tú cestu nám čiastočne „naznačili“ aj odpovede prof. Moniky Rychtárikovej na otázky, ktoré zazneli na tomto fóre:
Ak sa pozrieme na Vašu profesionálnu kariéru, čo vám pomohlo byť úspešnou? Samozrejme aj v súvislosti s vašim vedeckým príspevkom a s vašou vedeckou kariérou ako takou? Vedeli by ste popísať s akými prekážkami počas vašej kariéry ste sa ako žena stretli?
„Keď sa pýtate na tzv. „úspešnosť", tak z vedeckého hľadiska by bolo asi potrebné najskôr zadefinovať čo „úspešnosť” vlastne je a ako ju možno zmerať…odpoviem teda radšej na podobnú otázku „čomu vďačím za to, že som sa vlastne k vedeckej práci dostala? Tak ako všetko „trvalo udržateľné” v prírode má svoj základ v zázemí a v akýchsi koreňoch, tak ja za všetko to krásne vo svojom živote vďačím mojej úžasnej rodine. V tomto som mala v živote veľké šťastie. Moji rodičia sú obaja učitelia a čokoľvek doma bolo, neriešilo sa to krikom alebo bitkou. Rodičia si nezískavali autoritu svojim postavením, teda tým že sú starší, silnejší, že od nich bytostne ako deti závisíme a pod. Všetko riešili argumentmi a veci sa verbálne vysvetľovali. Moja mama na mňa dokonca nikdy ani nezvýšila hlas. Dokázala si získať svoj rešpekt argumentmi a inteligenciou. Možno aj preto, ak niekto v mojej prítomnosti namiesto konštruktívnej argumentácie zbytočne zvyšuje hlas, automaticky u mňa stráca svoju autoritu. Ďalšiu úlohu v mojej kariére určite zohrala moja babička, ktorá vždy išla s dobou, mala rada novú technológiu, a bola známa tým, že ako prvá v rodine mala automatickú práčku a ručný mixér :-) a v poslednom ročníku univerzitného štúdia mi za svoje dlhoročné úspory kúpila môj úplne prvý počítač. Ďalšou dôležitou osobou počas formovania mojej profesionálnej kariéry bol profesor Ohrablo, ktorý ma vždy ako ženu bral vážne a nikdy ma nijak odborne a ani ako ženu neponižoval. A samozrejme môj manžel, ktorý je univerzitným profesorom fyziky. Doma často vedieme odborné debaty a ak sa povadíme, tak je to kvôli názoru na nejaký fyzikálny princíp. Nikdy nejde o to, kto povysáva, vynesie smeti alebo umyje riad. Nám je to totiž doma úplne jedno. Hlúposťami sa nezaoberáme.”
Vyskytli sa okolnosti, ktoré bránili vášmu napredovaniu, rozvoju?
„Ak sa pýtate na prekážky, tak asi tou najťažšou je to, že celý pracovný svet sa riadi zásadami tzv. mužskej logiky. Žena rozmýšľa ináč ako muž, musí sa preto mužskému svetu neustále prispôsobovať a pri tom ostať ženou. Priznávam, že dôležité rozhodnutia niekedy konzultujem s mojím otcom alebo s manželom. Žena to v praxi nemá ľahké. Buď sa prispôsobí a reaguje ako muž, ale potom môžu byť jej vyjadrenia posudzované ako arogantné, povýšenecké a pod., alebo ostane tou usmievavou dievčinou, ktorá je v kolektíve obľúbená, avšak nemá možnosť nič riadiť a profesionálne ostáva v úzadí. Ak žena na Slovensku príde s jasnou víziou alebo názorom, častokrát dostane nálepku, že je namyslená. Ak chce niečo pre dobro veci presadiť, tak niekedy musí ísť „cestou ženy“, t.j. veľkou obklukou…a neraz musí najprv presvedčiť nejakého vplyvného muža, aby prezentoval jej názor a pod. Situácia samozrejme nie je vždy extrémna a poznám aj na Slovensku mnoho fantastických mužov s ktorými bezproblémovo spolupracujeme a som za nich vďačná.”
Mali ste niekedy problém s autoritou vo vašom tíme?
„Osobne som sa nikdy nestretla s nejakými veľkými problémami rešpektu v rámci môjho vedeckého tímu. Je to možno aj vďaka vekovému rozdielu - 10 a viac rokov. Ja osobne beriem tiež veľmi vážne názory a pohľady svojich študentov. Keď ide o pracovné stretnutia, tak sa jedná o odbornosť. Rešpektujeme sa navzájom. Všimla som si, že ak ľudia v rámci tímu zdieľajú rovnaké hodnoty, ľahšie sa dohodnú a všetko funguje dobre aj keď nemajú rovnaké názory. V tomto smere som doposiaľ mala naozaj šťastie.
Predstavte si, že môžete navrhnúť niečo prezidentovi komisie Junckerovi, predsedovi Slovenskej vlády, rektorovi, prípadne mladej vedkyni. Čo by ste im povedali?
„Nie som politička, ale ak by som v tomto smere mala vyjadriť svoj názor, tak by som upozornila na dobré príklady v EÚ, napr. v Škandinávii a pod. Mne osobne sa najlepšie pracuje v zmiešanom tíme, v ktorom je pri riešení každej úlohy zodpovedný niekto iný z pracovnej skupiny. Je to jedno, či je to chlapec alebo dievča. Tím napreduje vďaka vzájomnému rešpektu, dobrým vzťahom a priateľstvám. Mladým vedkyniam by som odkázala len to, aby si nenechali svoj vedecký sen ukradnúť. Treba ísť za svojím povolaním a za tým, čo je pre ľudí dobré.”
Prof. Rychtáriková sa paradoxne v ďalšej časti uvedenej diskusie tohto fóra zastáva aj mužov:
„Svet je plný paradoxov. Štatistika ukazuje, že na Slovensku vo vede pracuje percentuálne viac žien než priemerne v EÚ. Dôvodom však nemusí byť práve emancipácia, či vytváranie lepších pozícií pre ženy. Na veci sa treba pozrieť komplexne. Čo ak je hlavným dôvodom tohto štatistického výsledku to, že na Slovensku je veda a výskum tak podfinancovaná, že mnohí šikovní slovenskí chlapi, ktorí sú v tradičnej rodine tzv. živiteľmi, si paradoxne nemôžu dovoliť pracovať v oblasti vedy a majú z dôvodu prežitia iné zamestanie. Netreba sa zamyslieť aj nad tým, aby sa do slovenskej vedy dostali aj títo šikovní chlapci?”
Riešenie postavenia žien v profesijnom živote neznamená zaviesť nejaké “kvóty”, ide len o zamyslenie sa nad tým, čo by ženám, ktoré majú aj rodiny a sú schopné vedecky pracovať pomohlo uskutočniť ich vedecký sen. Možno iba napríklad sprevádzkovať škôlku v mieste ich pracoviska…Marie Curie to realizovala svojpomocne, striedali sa s manželom v starostlivosti o deti, ale ani ona sa nevzdala ani jednej roly, bola úspešná aj ako matka aj ako vedkyňa.
Možno by naozaj stačilo iba počúvať, čo ženy hovoria a poctivo hľadať riešenia.
Mgr. Valéria Kocianová, prof. Monika Rychtáriková
